Zozbierať, či zlákať ľudí a zorganizovať nejakú spoločnú skupinku býva umením, ale kto chce a vie o čom to je, ten ide a dúfam, že príde aj o rok. Netuším presný počet ľudí, ktorí prišli tento rok, ale moj skromný odhad je okolo tisícky. V tej mojej skupinke kamarátov nás bolo sedem. Ja, moji bratia Jožo a Tomáš, sesternica Zuzka, kamarátka Anička, Eňa a kamarát Tomáš.
Oficiálne na odznaku je napísané, že to bol už 35. ročník výstupu, ale pre nás to bol druhý silvestrovský ročník. Na Veľkom Choči sme boli v lete už niekoľko krát a tak sme vedeli čo nás čaká. Nemusela som premýšlať nad tým, kadiaľ vedie cesta, či ako ďaleko to je, či si šetriť sily. Venovala som sa tomu čisteniu myšlienok, ktoré som spomínala na začiatku. Nechystám sa tu celý rok zhrnúť a popísať čo som zažila. Ale bol to skvelý rok, vlastne tak ako každý. Boli tie lepšie, ale aj tie horšie dni. A stretla som aj niekoľko fajn ľudí, ktorým nerobí problém naložiť všetky potrebné veci do rupsaku a kráčať do kopca, do prírody, dobrovoľne sa rozhodnúť pre tú únavu z niekoľko hodinového kráčania a dôjsť až na vrchol kopca, do ciela cesty. Odmenou býva výhľad. A to na tom milujem. Pre niečo sa rozhodnúť a dotiahnúť to len s použitím vlastných síl až do konca, pre niekoľko minút na vrchu, niekoľko minút, keď mám pocit, že som to zvládla. No a pre srandu mám rada aj tie cukríky, ktoré sa nosia na výlety a kamaráti sa s nimi podelia.
Nechcem Vás, čo čítate dlho zdržiavať, chcem Vám však popriať, aby ste nielen tento rok 2009, ale aj všetky ostatné mali nejaký cieľ, ktorý je pre Vás dôležitý a vždy ste ho úspešne dotiahli, či vykráčali s použitím vlastných síl až do konca. A ešte čosi, aby ste pri tom kráčaní vždy vedeli, že niekto, koho máte radi s Vami kráča do rovnakého cieľa a kedykoľvek je ochotný Vám pomôcť, rovnako ako Vy jemu.